V Hamburgu...

Práve som dorazil do Hamburgu. Teda vlastne doletel som do Hamburgu. Človek si ani nestačil za tu jednu hodinu letu uvedomiť, že už nestojí na staromáku. Že so Slovenčinou, alebo Čestinou už teraz nič nevybaví, že šanca, že odzadu sa k nemu potajme priblíži niekto známy a vystraši ho, je nulová, že najbližší mesiac strávi vlastne tu. Niekedy to má svoje výhody, pre niekeho zase nevýhody. Zatiaľ vnímam výhody. Zoznámenie s podporným teamom na začiatok - teda ehmm, kolegom štatistikom, ktorý ma došiel na letisko ochodne počkať. Na tabuľke vytlačené moje meno, oči pokrývajú a kontrolujú prechádzajúcich letištnou halou... Do ruky dostávam mapku, plán mesta, pripravený lístok na metro, ubytovaciu zmlúvu... To sa žije teda, keď sa niekto takto stará :-) Ja som sa už vybral rovno z letiska na svoj "Wohnanlage Kiwittsmoor" a musím uznať, že to ubytovanie bolo vcelku expresné...


Následne ma už metro viezlo smerom k budove (nateraz) mojej univerzity - Universität Hamburg. Vystúpam do prvého poschodia, od dverí k dverám sa postupne zoznamujem s Hamburgským teamom matematikov. Nemecky, anglicky, nemecky a opäť anglicky... Striedam, kde čo viac vyhovuje. O chvíľu už 'fasujem' vlastne kľúče od svojej, akože "kancelárie", v vchádzam dnu...
Prvykrát mám k dizpozícii vlastnú tabuľu. To bude na tento mesiac základ ;-) Rýchlo ju mažem, beriem kúsok kriedy a testujem. Našťastie to funguje!


Viac sa mi ale akosi nechce... Žeby únava z cesty? Ktovie, ale veď aj zajtra bude deň. Takže zvyšok ochotne prenechávam zajtrajšku... Zadoloval som v batohu po darovanej mapke a hľadám niečo zaujímavé na prvý deň. Veď aj Hamburg treba trošku spoznať, keď som tu teda už prvý krát. Chvíľku som optimalizoval vybranú trasu,
aby som splnil zadané predpoklady, vyhovel požiadavkám. Vidieť centrum, prístav, vybaviť lístky do Amsterdamu na hlavnej vlakovej stanici a ešte aj nejaký supermarket minúť cestou. Ale podarilo sa nakoniec... Zviezol som sa metrom asi tri zastávky k centru a pustil som sa po nábreží. Kam? To keby som vedel, proste som len šiel, kam sa dalo. Ináč, videli ste už plávajúci kostol? A nemyslim na kostol v Jarovnici, deň po povodni! Ja teda nie! Aspoň do dnešného dňa ešte nie, ale tu je hneď prvý...

A tak som sa prešiel po brehu Lábe. Budem sa tam musieť ešte vrátiť. Akosi ani ten divný plechovo-kovový zvuk, ktorý sa všade širil z prístavu mestom, nevyznieval rušivo. Proste to tam patrilo. Bez toho by to asi tiež nebolo to 'pravé orechové'. A pri tých zaocenánskych monštrách, hneď vedľa tých vysokých, štíhlych, gotických budovách, roztrúsených pri brehu, to malo svoju atmosféru. Ešte som si ale jednu vec nemohol odpustiť. Jedno pravé, nemecké, chladené... Teda až na tú cenu ;-)) Za to aj tri na václaváku. Pár minút som ale posedel, kým som si ho dosýta vychutnal, popracoval som niečo na prednáške, čo ma čaká o týždeň,
prehodil s čašníkom zopár lámavých nemeckých viet a už som odchádzal s hlavou plnou nápadov, čo ešte by sa za ten mesiac dalo stihnúť. Teda poviem vám, hodne je toho. A už len tak málo času...